Počas Živej knižnice som sa rozprávala s iránskou utečenkou Venus
a bezdomovcom Evženom. Na tieto dve knihy resp. na ich príbehy budem
spomínať stále. Nikdy som síce nepodceňovala utečencov, ale keď som o nich
počula, vôbec som to neriešila. Venus vravela o tom ako, keď bola mladšia,
musela utekať mnoho kilometrov cez púšte, polia a neľahké cesty aj s jej malými
deťmi pre lepšie životné podmienky – v jej rodnej krajine, Iráne, bola vojna a
nepokoje. A že napriek tomu čím všetkým si musela prejsť je vďačná, že to
všetko tak zvládla. Keď Venus hovorila o svojom príbehu, dokázala som sa
do toho vcítiť. Mám kamarátov, ktorí nepodporujú túto tému, a keď som
s nimi bola, snažila som sa o tom hovoriť.
S rodinou chodíme do Viedne do centra pre utečencov. Je to viac menej
cez organizáciu „Let’s play“. Rozhodla som sa tam ísť preto lebo rada
pracujem s deťmi, mládežou a mala som túžbu vyskúšať aj takto pomáhať. A je to
naozaj super! S deťmi hráme rôzne hry, komunikujeme s nimi a tým ich vlastne
obohacujeme o slovnú zásobu. Dievčatá obľubujú najviac kreslenie alebo
bublifuky a chlapci hrať soccer. Je potrebné im dať priestor a prijať ich
do spoločnosti.
Evžen vravel o tom ako sa stal bezdomovcom – aké to bolo pre neho ťažké,
keďže ešte v mladosti si prešiel detskou obrnou. Nikto z rodiny sa o neho
nezaujímal, ľudia ho odsudzovali. Naučil sa milovať ľudí bez rozdielu a je
jeden z mála, ktorý ani nepije ani nefajči, pretože zmysel života v tom vôbec
nenachádza. Evžen mi zasial akési semienko do môjho vnútra, aby som pokračovala
v službe bezdomovcom, ktorí si vedia vážiť a to čo dostanú použijú na ich
zdravie, zaplatenie nocľahárne atď.
Poznám jedného bezdomovca, ktorý má rakovinu. Prvýkrát som ho strela
v kostole. Najskôr som si o ňom nemyslela veľa. Raz sa spýtal, či mu
nemám požičať nejaké euro na lieky. Dala som mu peniaze, a keď sme sa
stretli nabudúce tak mi povedal, že je vďačný za akúkoľvek pomoc. Neskôr som mu
zohnala nejaké hygienické potreby, ktoré potreboval. Aj tam, kde bývam, sú
dvaja bezdomovci. Jeden z nich raz hľadal jedlo v kontajneri
a ja som šla okolo a mala som nezjedenú desiatu v taške. Ponúkla
som mu ju a on ju prijal. Veľa ľudí bezdomovcov odsudzuje. Myslím, že nie
je veľmi dobré, keď odsudzujeme ľudí, pretože to často nie je ich chyba. Pred
začiatkom projektu by som asi s nejakým bezdomovcom ani veľmi nebavila.
Začala som vnímať svet inak. Už viac nesúdim ľudí, ale snažím sa
pristupovať k ľuďom rovnako. Dosť takýchto ľudí obdivujem, pretože ja to
mám v živote ľahšie.
